reklama

Neintegrovaný

Cítim potrebu pomenovať hneď na začiatku svoju najzásadnejšiu emóciu. A síce, že ma dráždi, ba priam vytáča spojenie „integrácia ľudí s telesným postihnutím“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Rozčuľuje ma, ako na túto tému mudrujú najčastejšie tí, ktorí o živote, svete a potrebe takýchto občanov vedia len veľmi málo, stúpa mi tlak, keď od stola vymýšľajú čosi, čo má hendikepovaným údajne pomôcť. Napokon, tak nejako vymysleli práve toľko spomínanú „integráciu“. Práve preto som sa rozhodol zverejniť svoj príbeh a začať písať o mojom pohľade na svet. Z výšky 150 centimetrov. Som vozičkár s diagnózou Dejerine- Sottas alebo (ale ani to nie je o nič zrozumiteľnejšie) hereditálna senzomotorická neuropatia tretieho typu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Narodil som sa ako zdravé dieťa, veľké a podľa maminých slov chrumkavo bacuľaté. Prvé signály, že s mojím zdravím to nebude úplne ideálne, sa objavili, keď som mal horko ťažko rok – jedol som čoraz menej a začal som chudnúť. Lekári dlho nevedeli prísť na to, čo mi vlastne je, až v pražskej nemocnici v Motole rodičom oznámili, že ide o veľmi zriedkavé genetické ochorenie. Že obaja sú prenášačmi jeho predispozície a že ja som štvrté pokolenie, kde sa mohla, ale nemusela táto diagnóza prejaviť. Nuž, prejavila sa. Šok, ktorý predovšetkým moja mama prežívala, bol o to väčší, že v tom čase bola opäť tehotná. Aj v prípade ďalšieho dieťaťa bolo totiž 25 percentné riziko, že sa narodí s fyzickým postihnutím, brat však prišiel na svet úplne zdravý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj zdravotný stav bol zo začiatku relatívne stabilizovaný, chodil som bez opory či bez bariel až do jedenástich rokov. Behával som, hrával s kamarátmi hokej aj futbal. Áno, býval som o poznanie pomalší než oni a často som padal. Celé detstvo som mal rozbité kolená, moja stabilita bola o poznanie horšia ako u mojich vrstovníkov. Akokoľvek veľa som však jedol, nedokázal som pribrať. Mal som horko ťažko tridsať kíl, až po dvadsiatke sa to rozbehlo a ako 24 ročný som sa zrazu dostal cez váhu päťdesiat kíl. Postupne sa mi začali kĺby na rukách a na nohách vytáčať do vonkajšej strany a vyskočila mi kosť na hrudníku. Vo veku, keď iní chalani s talentom začínajú aktívne športovať, ja som sa musel bolestivo zmierovať s tým, že sa už nikam nedostanem bez pomoci vozíka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako by to dopadlo, keby som bol integrovaný

Pochádzam zo Sliača pri Zvolene, takže keď som dovŕšil školský vek, mal som len dve možnosti. Ísť do internátnej školy pre deti s telesným hendikepom buď do Košíc alebo do Bratislavy. Môj stav už vtedy nedovoľoval, aby som chodil do bežnej školy v mieste trvalého bydliska. Bratislava bola o čosi bližšie ako Košice, a tak sme jej dali prednosť. Ako sedemročný som sa tak ocitol na internáte Ústavu sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež. Ten disponoval modernými priestormi na vyučovanie, ubytovanie, stravovanie, rehabilitáciu, voľnočasové aktivity aj šport. V tej istej budove bola aj materská škola, základná škola, gymnázium aj obchodná akadémia pre telesne postihnutých, pričom prijatí mohli byť aj tzv. intaktní študenti, teda bez postihnutia. Hovorí sa tomu aj „opačná integrácia“. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jasné, že som zo začiatku často plakal, cítil sa opustený a chcel som ísť domov za mamou. Dnes však viem, že nič lepšie ako Mokrohájska sa mi v živote nemohlo stať. Práve tu som sa v nasledujúcich rokoch naučil všetko, čo bolo pre moju budúcnosť zásadné a dôležité.

Naučil som sa bojovať sám za seba a za svoj život. Naučil som sa postarať sám o seba. Vďaka systematickej práci s hendikepovanými deťmi v tom čase som získal veľa možností, ktorým smerom sa vydať a bolo len na mne, aký z nich si vyberiem. Nebyť Mokrohájskej, zrejme by som sa nikdy nedostal k aktívnemu športu, neosamostatnil by som sa a už vonkonc3om by som sa nestal slovenským paralympijským reprezentantom.

Hovorím to s plnou vážnosťou.

A pokojne môžem rovno načrtnúť aj scenár toho, ako by to dopadlo, ak by som bol v súlade s dnešným trendom „integrovaný“ medzi zdravé deti v bežnej základnej škole. Keď som mal päť rokov, môj otec mal smrteľnú automobilovú nehodu, mama teda zostala sama s dvoma malými deťmi, z toho jedno (rozumej ja) s ťažkým zdravotným postihnutím. Mali sme len obmedzené finančné možnosti a ak by som býval doma a chodil napríklad na bežnú základnú školu, mama by sa musela vzdať zamestnania a robiť mi denno-denne asistentku. Ako by sa okrem toho starala o mladšieho brata? A z čoho by sme žili? Zrejme by som nedokončil ani základnú školu a zostal by som doma, zatvorený v izbe. Však čo iné s vozičkárom? Mama by bola vyšťavená, ja by som bol nešťastný a brat frustrovaný. Obávam sa, že presne toto je často výsledok akokoľvek dobre mienenej snahy integrovať ľudí s hendikepom medzi zdravých. Len zlomok z nich dostane reálnu príležitosť nadobudnúť zručnosti potrebné pre samostatný život priamo vo vlastnej rodine. Áno, rozumiem veľmi dobre aj tomu, že mamy detí s telesnými obmedzeniami majú tendenciu ich veľmi chrániť. Doslova sa boja dať ich na internát obávajúc sa, že sa tam o ne dobre nepostarajú. A okrem toho ich potom ešte ničia aj výčitky svedomia, pretože si to vyhodnotia ako vlastné zlyhanie, ako neschopnosť postarať sa o ne sama. Viem, čo hovorím. Prešla si tým aj moja mama. Aj jej dali niektorí ľudia z okolia pocítiť, že ma odložila a šupla do akéhosi ústavu. Keď som sa vrátil zo školy domov, aj mňa sa pýtali – tak čo, Robko, prišiel si na prázdniny? Mamu mohol vtedy šľak trafiť, no zbytočne im vysvetľovala, že som neprišiel na prázdniny, ale DOMOV.

Najzásadnejšia je samostatnosť

Určite nevnímam môj odchod na Mokrohájsku ako koniec detstva. Sociálny svet som si jednoducho začal budova inde, mal som vlastné aktivity a tie časom len pribúdali. Je úžasné, že som vôbec tú možnosť dostal, len vďaka nej som dnes tam, kde som. Ak by som zostal doma, garantujem vám, že by som sa nenaučil sám šoférovať, nežil by som samostatne, neprecestoval celý svet ako sa mi to vďaka športu podarilo, nemal by som vysokoškolské vzdelanie. Ktovie, či by som vôbec vedel vykonávať elementárne samoobslužné úkony – obliecť sa, umyť sa, použiť toaletu, pripraviť si jedlo. Získať tieto pre fyzicky ťažko postihnutého človeka „zázračné schopnosti“ je určite dôležitejšie, ako síce zostať v milujúcej rodine, ak sa jej láska bude prejavovať tak, že vás budú kŕmiť, obliekať, sprchovať a vykonávať okolo vás celý servis. Keďže som býval na internáte spolu s inými deťmi s najrôznejšími hendikepmi, mal som možnosť ich spoznávať. Rovnako aj mnoho práci oddaných pedagógov a športových trénerov, ktorí formovali moje názory aj moje postoje, ktorí objavili môj talent pre bocciu a s pomocou, ktorých som mohol správnym spôsobom ventilovať moju neskrotnú súťaživosť. Pochopil som, že som sa narodil preto, aby som sa venoval športu.

Mal som skutočne šťastie.

Róbert Ďurkovič

Róbert Ďurkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyštudoval som špeciálnu pedagogiku, svoj život som však napriek svojmu telesnému znevýhodneniu (ale možno aj práve vďaka nemu) zasvätil športu. Som jedným z najúspešnejších slovenských paralympijských reprezentantov, člen páru BC4 v boccii, ktorý na paralympiáde v Riu de Janeiro v roku 2016 vybojoval zlatú medailu. Celý život sa riadim mottom: Neúspech je kľúčom k úspechu. Každá chyba nás niečomu naučí. Píšem o tom, ako vyzerá život vozičkára priamo z vozíka a hlavne o mojich skúsenostiach s toľkokrát skloňovanou integráciou. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu